Prvým ikonickým prípadom bol Jim Thorpe, ktorý na olympijských hrách v roku 1912 v Štokholme ovládol desaťboj aj päťboj. Napriek tomu mu tituly odňali, keď sa zistilo, že pred hrami zarobil peniaze ako bejzbalista – čo bolo v ére amatérskeho športu zakázané. „Dúfam, že mi odpustíte,“ napísal Thorpe, no nepomohlo to. O zlaté medaily prišiel a rehabilitovaný bol až desaťročia po smrti.
Podobne absurdne pôsobí prípad Gehnalla Perssona z OH1948 v Londýne. Švédsky jazdec získal zlato v drezúre, no diskvalifikovali ho, pretože nebol dôstojníkom – disciplína bola vtedy určená len pre vyššie vojenské hodnosti. Francúzi si všimli detail na uniforme a po vyšetrovaní prišiel o titul celý tím.
Azda najznámejší prípad mimo olympiády je Muhammad Ali, ktorému v roku 1967 odobrali titul majstra sveta. Dôvodom bolo jeho odmietnutie narukovať do armády počas vojny vo Vietname. „Nemám spor s Vietkongom,“ vyhlásil Ali a prišiel nielen o titul, ale aj o licenciu boxovať.
Každý z týchto prípadov ukazuje, že šport nie je len o výkone na ihrisku či v ringu. Pravidlá, politika a mocenské rozhodnutia môžu meniť históriu rovnako dramaticky ako samotné súťaže.
Senegalský prípad tak zapadá do dlhého radu kontroverzií, kde o víťazoch nerozhodoval len športový výkon, ale aj rozhodnutia „od zeleného stola“, ktoré dodnes vyvolávajú otázky o spravodlivosti v športe.
